Aké boli tvoje fotografické začiatky?

Moja vášeň pre fotografovanie zahorela ešte na základnej škole, keď mi sesternica požičala klasickú zrkadlovku Minolta XG2 a dovolila mi vyvolávať fotky v jej tmavej komore. Ona to bola vlastne kúpeľňa, ale tmavú komoru robí vybavenie a kúpeľňa je pre navodenie čo najtemnejšej atmosféry v byte logická voľba. Nejakým spôsobom vytušila, že by som mohol zdieľať jej koníček. Od tohto momentu ma fotografovanie drží až dodnes a dokonca som aj zberateľom fotoaparátov. Asi neprekvapí, že sa zaujímam najmä o Minolty, doma mám asi 35 kusov. Analógovej fotografii na film sa s prestávkami stále venujem, ale od vysokej školy som už začal uprednostňovať digitál.

Ako vznikla tvoja spolupráca s Lidom?

Lido registrujem tiež od základnej školy, vďaka Paľovi Veningerovi, ktorý bol môj spolužiak a v tom čase začínal v klube chytávať. V roku 2017 sa ma opýtal, či by som im nechcel v Lide nejako pomôcť. Zrejme mal na mysli pomoc pri stolíku na zápasoch. Mňa napadlo, že mám doma foťák s ktorým by som mohol byť užitočnejší. Pali súhlasil a ja som nafotil svoj prvý florbalový zápas, doteraz si na to pamätám. Až po niekoľkých rokoch som sa dozvedel, že ten zápas rozhodoval o zotrvaní v extralige a teda bol veľmi dôležitý, nielen pre mňa, ale pre celú existenciu klubu. Reakcia na fotky bola pozitívna a od tej chvíle som bol pozývaný fotiť klubové zápasy častejšie a častejšie.

3. Fotíš okrem florbalu aj iné športy?

Áno, tiež ma to baví a posúva vpred. Fotím aj hokej, futbal, volejbal či lakros a obzerám sa po ďalších športoch. Aj z pohľadu fotografa je každý šport iný a vyžaduje trochu iný spôsob a štýl fotenia. Takže skúsenosti z iných športov mi v konečnom dôsledku pomáhajú aj vo florbale.

4. Vynímajúc športové podujatia, čo všetko spadá do tvojho portfólia?

Som profesionálny fotograf, takže pôsobím aj v iných oblastiach. Dlhodobo fotím popri športe aj gastro, kde mám spoluprácu s jednou známou značkou. A potom klasicky produkty, portréty a podujatia. Moje vybavenie a reportážne zručnosti zo športu sa totiž dobre uplatnia aj pri oslavách, svadbách a stužkových.

5. V čom je fotenie florbalu odlišné od fotenia napríklad stužkových alebo svadieb?

Športy sú vo všeobecnosti oveľa rýchlejšie ako stužkové a svadby. Dokonca aj koncerty sú pomalšie, o portrétoch ani nehovorím. Takže pri športe sa musím rýchlo rozhodnúť, ktorý z dvoch fotoaparátov použijem, čo chcem vlastne zachytiť a ešte to aj stihnúť odfotiť. Na akciách mám času viacej a viem vyskúšať viac nastavení alebo kompozícií. Tým nechcem povedať, že je to jednoduchšie, len to nie je tak rýchle. Druhý rozdiel je v technike. V rýchlom športe sú aj rýchli hráči. To pre fotografa znamená, že ak nemajú byť rozmazaní, tak musí investovať do kvalitného fotoaparátu aj objektívov. Fotograf na stužkové by mal mať svetelné objektívy, fotograf halových športov ich mať musí. A v tomto to už mám jednoduchšie, pretože mám nakúpenú techniku špecificky na šport. Objektív, ktorým fotím v slovenskej hale, kde polovica reflektorov šetrí elektrinu nemá problém s tým, že sa pani profesorka postaví pri stužkovaní do tieňa.

6. Odhadom aké množstvo finančných prostriedkov si počas svojej fotografickej kariéry už investoval do vylepšovania svojich fotoprístrojov?

Dalo by sa povedať, že všetko, čo som zatiaľ fotením zarobil a ešte niečo naviac. V absolútnych číslach je to okolo 20000,-€. Ale nákupný zoznam, do budúcnosti je ešte dlhý...

7. Máš nejaké fotografie zo zápasov Lida, na ktoré si obzvlášť hrdý - ktoré podľa teba spĺňajú svetové parametre?

Z každej sezóny mám fotky, ktoré sa mi páčia a sú objektívne dobré. V agentúre Reuters majú určite aj lepšie, ale zrejme nie zo slovenského florbalu. Ako moju najobľúbenejšiu by som asi označil túto, kde Lukáš Nôta po Pagáčovej prihrávke prekonáva brankára košického ATU.

8. Kto z Liďákov je pri fotení zápasov najfotogenickejší, a naopak, kto je pred objektívom najväčšia ohava?

Najradšej fotím brankárov. Hráčov v poli viem odfotiť iba ako bežia alebo strieľajú. Brankári sú vizuálne pestrejší a dostávajú sa do viacerých póz. Najväčšie ohavy sú hráči, ktorí pri sústredení sa vyplazujú jazyk alebo robia grimasy. Chápem, že je to normálne, ale tie fotky potom obvykle nemôžem použiť. Konkrétne ich menovať nebudem, ale môžete si odvodiť, ktorí sú to - tí, čo sú zachytení na najmenšom počte z publikovaných fotografií.

Hugovi ďakujeme za rozhovor a dúfame, že ho fotenie florbalu tak skoro neomrzí, aby sme mohli byť pravidelne zásobovaní vysokokvalitným fotografickým materiálom!