Azda nie je človeka v Lide, ktorý by ho nepoznal. Bol tu už pred nami a bude tu aj po nás. Objaví sa znenazdajky a znenazdajky sa dokáže vytratiť. Je to fantóm, je to borec, je to legenda. Bývalý brankár Lida, teraz tréner našich prípravkárov a vedúci mužského Áčka. Dámy a páni - predstavuje sa Václav Kolátor!

Začneme pozvoľna. Povedz nám prosím odkiaľ si, čo robíš a tvoj rodinný stav...

Narodil som sa síce v Bojniciach, ale som Bratislavčan. U babky na dedine pri Ilave sme trávili dosť času, ale od mala som vyrastal v Petržalke a bývam tu až doteraz. Pracujem v poisťovni Union ako poistný matematik, hmmm sounds interesting :). Zdravotný stav je dobrý a rodinný stav zadaný.

Vašo, všetkých to zaujíma, tak nám teda povedz prosím ťa ako to je. Koľko máš...rokov? V pokoji...

Ach jaj. Náš jemný lyrik Jozef Háá tvrdí, že 30, ale už som sa dostal na 32 .... v pokoji ;).

Poďme však ku florbalu. V Lide si jeden z najväčších pamätníkov. Sekretárom klubu si už hádam dekádu. Ako to vnímaš, že si tam už takú dobu? Ako si sa vôbec do Lida dostal? Čo ťa tam udržalo?

Do Lida som sa dostal náhodou. Niekoľko spolužiakov z výšky zavolal Dodo Košík na tréning a od nich som sa dopočul, že hľadajú brankára a či to nechcem skúsiť. Na škole sme hrávali na telesnej systémom na posledného a väčšinou som tam bol ja, tak som si povedal, že prečo nie. Tono mi dal na prvom tréningu výstroj, že daj si to na seba, uvidíme, či to má vôbec význam. Guču, z ktorej sa nakoniec vykľuli kolenačky som po „skvelej rade“ od kamaráta najskôr skúšal natiahnuť na ramená, ale potom sa tam našťastie ukázal Filip a poradil. Tono mi potom po tréningu povedal, že nech chodím a o pár mesiacov sa porozprávame. A tak z toho nakoniec bolo niekoľko rokov. Že patrím služobne k najstarším nijako nepociťujem, niekto to byť musí. Čo ma udržalo? Jednoduché, partia ľudí a dobrí kamaráti.

Kedysi si florbal aktívne hrával ako brankár. Svojho času si bol aj extraligová jednotka, avšak kariéru si ukončil pomerne skoro (už v 24 rokoch - ak sa mýlim, tak ma oprav). Prečo? Nechýba ti to?

Extraligová jednotka :D. Vtedy mohol byť jednotkou hockto, obzvlášť u nás, čo sme ohrievali dno tabuľky. Tá liga mala vtedy úplne inú úroveň ako teraz. Tým samozrejme nechcem vôbec povedať, že tam neboli kvalitní hráči, ale v tých časoch fungovala v podstate len extraliga, nejaká druhá liga bola v ťažkých zárodkoch a kto chcel hrať florbal sa do najvyššej súťaže dostal pomerne jednoducho. Však ja som na prvý tréning prišiel niekedy v máji a v septembri (cez leto sa netrénovalo) som už chytal zápasy v nižšej súťaži na Morave a Farmi, čo došiel ešte neskôr ako ja bol za pár mesiacov jednotkou tímu, čo hral na Slovensku extraligu. Hej, skončil som pomerne skoro a dôvod bol veľmi jednoduchý. Proste ma to prestalo baviť. Tá posledná sezóna, ktorú som začal, a aj väčšina sezóny predtým, no bolo to skrátka zlé. Na tréningy nás chodilo málo a na zápasoch to vyzeralo potom kadejak. Po pár mesiacoch som si cestou na tréning uvedomil, že už sa naň ani neteším a že to tak je už dlho. Chýbala tomu radosť, ktorá tam kedysi bola a proste som s tým sekol. V podstate zo dňa na deň. Spočiatku mi to chýbalo, ale prišla iná motivácia, bedminton.

Určite si si za ten čas čo to preskákal. Povieš nám nejakú pikošku? Nejaký (ne)príjemný zážitok z florbalu?

Tých zábavných či príjemných bolo dosť. Napríklad cesta na prvý zápas v aute s Kazom a Dušanom, po ktorej chudák Ďuro Hvozdík povedal, že už si s nimi do auta nikdy nesadne :) . Jeden z najväčších zážitkov na ktorý si spomínam bol prvý vyhratý zápas. V Dubňanoch, big save tesne pred koncom, šmaril som loptu na druhú stranu ihriska niekde do márie, klaksón, 4:3 pre nás. Juhomoravská divízia II a.k.a. horská liga, ale pocit neskutočný. Majstri sveta, kupujte nové televízory.

Väčšinou si kľudas, ale občas dokážeš vypeniť, pamätáš si na tréning za starých čias keď si do spoluhráča hodil loptičku? =)

Pamätám, ešteže tam vtedy bol Kazo, inak by som dostal asi strašne na držku. Ani vtedy a ani teraz nemám rád, keď mi niekto minďžuje za veci, ktoré nie sú moja chyba. A keď ma Dušan nevnímal, tak loptička z ruky vyletela a už som mal jeho pozornosti až až :D.

Niekedy je hlavne s chalanmi z Áčka ťažká komunikácia, baví ťa robiť im vedúceho?

Baví, nebaví, ako kedy. Väčšinou je to v pohode, však sú to celkom rozumní ľudia. Ale zas to je normálne, keď je veľká partia, vyše 20 ľudí, že názory a povahy sú odlišné, že nemôžu byť všetci na rovnakej vlnovej dĺžke, takže občas sú nejaké nedorozumenia alebo trenice. Inak si myslím, že partia chalanov v Ačku je naozaj skvelá.

Čo ty a deti? Minulý rok si s nimi začal sám, tento rok ich máš spolu so Zorou. Robia ti radosť? Páči sa ti pracovať s "prckami"? =)

Za to sa môžem poďakovať Filipovi. Mal som kontakt na školy, kde boli rozbehnuté florbalové krúžky a on ma tam poslal, keďže to nestíhal, zistiť, či by tie deti nemali záujem zahrať si ligu, v prípravke. Bum bác a už som ich mal na starosti, najskôr na zápasoch a o mesiac už aj na tréningoch. Každopádne zaujímavá skúsenosť. Mať hodinu a pol na povel cez pätnásť detí je dosť vyčerpávajúce, ale teraz, keď sme na to dvaja je to podstatne jednoduchšie. Je to celkom zábava plus aj dobrý pocit, keď človek vidí, že sa na tie deti niečo nalepilo. Takú radosť zo streleného gólu, akú oni dokážu mať, to sa len tak nevidí. Dúfam, že aspoň zopár z nich pri tom vydrží a budú sa tomu venovať povedzme aj o 10 rokov, v Lide. To by ma naozaj potešilo.

Mimo administratívnej a trénerskej úlohy, si v Lide hlavný organizátor všetkého, všetko vybavíš keď je treba, všade si + si aj rozhodca. Považuješ to už za rutinu, či sa stále snažíš, aby si bol na vrchole sociálneho rebríčka?

Hmmm, robím len to, čo ma baví. Takže ak by ma to nebavilo, tak by som to nerobil. To sa týka ako pískania, tak aj trénovania detí. Keď môžem pomôcť, tak rád pomôžem. Áno, je pravda, že rád o všetkom viem, ale tak keď je niekto zvedavý, tak to tak proste je. A ja som veľmi rád informovaný, nech sa to týka hocičoho.

Všetci vedia, že hrávaš bedmintom a dokonca ste postúpili teraz do prvej ligy (oprav ma, ak ste postúpili do druhej)! Priblíž nám tvoje bedmintonové nadšenie. Trénuješ na olympiádu? =)

Postúpiť sme nepostúpili, ale dostali sme sa do druhej ligy. Z tretej postupoval len víťaz, my sme skončili druhí, čo bolo naše historické maximum. Jeden tím v druhej lige sa však rozpadol a nám ponúkli možnosť si tú druhú ligu skúsiť. Tak sme si povedali, že na jednu sezónu to skúsiť môžeme :). S bedmintonom som začal ešte keď som hrával florbal, ale to bolo len také vyslovene rekreačné. Výhoda bola, že tam netreba hromadu spoluhráčov. Potom jedného z partie napadlo, či by sme to neskúsili aj oficiálne v lige. Tak založil klub a teraz hráme už asi piatu sezónu. Seriózne tréningy s trénerom však máme asi iba tri roky, možno necelé. Olympiáda :D, srandista. Také ambície nemám. Na to, aby také niečo bolo aspoň trochu reálne by som sa musel bedmintonu venovať už od mala, plus mať veľký talent. Plus u nás na Slovensku by ani to nestačilo, ešte by bol nutný naozaj štedrý sponzor.

Si známy aj svojou obľubou v maratónoch a dlhých behoch, tvoj najlepší zážitok z tohto športového odvetvia?

Maratóny nie, to moje nohy nezvládajú. Maximálne polmaratón, aj to zatiaľ len dvakrát v živote. Skôr mám rád behy, čo sú tak okolo 10km, niečo ako Devín-Bratislava alebo Night run. Maratón ma až tak neláka, aj keď kto vie, ak by sa to raz podarilo, bola by to paráda. Najväčší zážitok bola zatiaľ jednoznačne štafeta Od Tatier k Dunaju. Tažko popísať, to treba zažiť.

Minulý rok prichytil Liďácku smotánku jeden nemenovaný denník a ty si tam zaklamal (pozn.: nazval sa Michalom a povedal, že má len 25)! Prečo takto balamutiš verejnosť? =P

Nebalamuť. Že denník, plytký bulvár. A zas nebol som jediný, kto nepovedal pravdu, aj keď som bol prvý a viac sa už klamať nedalo. Ale apoň mám teraz aj „umelecký pseudonym“ :).

Rozhovor sprostredkovali: Paľko a Joško